Cestovatelia......... Roerich

"Láma, povedz mi o Šambale... Láma, my poznáme veľkosť Šambaly. Poznáme realitu tohto nepopísateľného miesta. Ale vieme tiež, že existuje reálna pozemská Šambala... Nehovor mi preto len o nebeskej Šambale, ale povedz mi aj o tej pozemskej. Sám predsa dobre vieš, že pozemská Šambala s nebeskou súvisí. A práve v tomto mieste sa spojujú a prelínajú dva svety." -- úryvok z knihy Žiariaca šambala Nicholasa Roericha Kto bol Nicholas Roerich? Cestovateľ, etnograf, maliar, mystik, filozof, vedec... Narodil sa 9. 10. 1874 v Svätom Petrohrade v rodine advokáta. Jeho predkov možno sledovať až k legendárnemu normandskému vodcovi Rurikovi, ktorý sa údajne v roku 862 n.l. stal vládcom kmeňa Rugiov (z nich neskôr vznikol národ Rusov). Nikolaj svoje detstvo strávil na statku ÍŠVARA (posvätné miesto) a už vtedy sa zaoberal minulosťou Ruska.S rýľom v ruke hľadal prehistorické stopy. V Svätom Petrohrade skončil Akadémiu krásnych umení. V roku 1897 namaľoval obraz VYSLANEC a venoval ho teozofke, pani Blavatskej. Je to zaujímavý obraz, lebo zobrazuje ženu, ako otvára bránu na tibetskom kláštore, pred dverami stojí cudzinec v bielom rúchu s rukou zdvihnutou v žehnajúcom geste. Tento obraz je jeho prvé veľké dielo. V zápätí nasledovali ďalšie obrazy. Roerich chodí po vykopávkach v Rusku, maľuje, neskôr v rokoch 1909-1910 cestuje na pozvanie po Európe - Anglicko, Holandsko, Nemecko, Taliansko, Švajčiarsko, Francúzsko... Na mnohých miestach má aj výstavy svojich obrazov. Pred prvou svetovou vojnou namaľoval obrazy, ktoré mu vyniesli meno Prorok plátna. Je to šesť obrazov - Predzvesť nešťastia (1901), Posledný anjel (1912), Ľudské skutky (1913), Stratené mesto (1914), Tri koruny (1914), Príšerný oheň (1914). Všetky akoby boli predzvesťou pohromy, ktorá svet čakala v roku 1914. Roerich prvú svetovú vojnu strávil v Škandinávii, v roku 1920 odchádza do Spojených Štátov, kde mu vyšli knihy: ADAMANT, POŽEHNANÝ CHODNÍK, PLAMEŇ V KALICHU, RÍŠA SVETLA. Po celej krajine sa zakladali spoločnosti Roericha a upisovali sa ideálom mieru, krásy, múdrosti. Posvätné volanie KALAGÍJA, pozvanie do Šambaly, ho zastihlo počas pôsobenia v Paríži, keď býval v Saint Germain-des-Pres, kde koncom 18. storočia žil aj tajomný gróf Saint Germain. O ňom sa tvrdilo, že bol vyslancom z Himalájí. Roerich v roku 1923 s manželkou Helenou Ivanovovou a synmi Grigorijom a Svetoslavom odchádza do Indie, aby sa odtiaľ vydal do srdca Ázie. Precestovali severnú Indiu, Ladak, Kašmír, Rusko, Mongolsko, Čínu, Tibet. Cestou nazbieral Roerich množstvo legiend a namaľoval asi 500 obrazov. Či našiel Šambalu, o tom Roerich mlčí, ale namaľovaľ veľa obrazov, ktoré akoby hovorili o Šambale - napríklad Temnota v ohni - a napísal o Šambale veľa kníh... V roku 1928 sa s rodinou usadil v údolí Kulu v pohorí Altaj. Tu založil výskumný ústav, ktorý pracuje dodnes. Zaoberali a zaoberajú sa tu vedci botanikou, jazykovedou, národnostným umením, archeológiou. V roku 1935 na jeho podnet 21 členských štátov Panamerickej únie podpísalo pakt na ochranu kultúrnych pamiatok v prípade vojny. Roerich založil aj nadáciu PRO PACE, ARTE, SCIENTINE ET LABORAE (Za mier, umenie, vedu a prácu). Roericha a jeho prácu si vážili po celom svete. A čo je nezvyčajné, aj v rodnom Rusku, napriek tomu, že bol emigrant. Keď návštívil Rusko v roku 1926, prijali ho minister zahraničných vecí Čičerin a minister školstva Lučanský. Roerich venoval niekoľko malieb Sovietskému zväzu, medzi nimi aj obraz Maitréja dobyvateľ, a doniesol so sebou listy od himalájských mudrcov. A asi z toho vznikla fáma, že Roerichovo hľadanie Šambaly financovalo KGB. Jeho obrazy možno vidieť v Treťjakovskej galérii. Obraz Rygdendžjepo, kráľ Šambaly, venoval Roerich komunistickej vláde Mongolska, ktorá pre neho dala vystaviť samostatný chrám. Bol dôverným priateľom amerického viceprezidenta Henryho Wallacea a amerického štátneho tajomníka Cordella Dulla. Roericha považujú za otca Spojených štátov. Roerich zomrel v roku 1947 v údolí Kullu. "Ľudia, ktorí pracujú pre Šambalu, zasvätenci a hlásatelia Šambaly nesedia doma, ale cestujú po celom svete. Ľudia ich veľmi často nepoznajú a niekedy sa nepoznajú navzájom medzi sebou. Svoju prácu však nerobia pre seba, ale pre Šambalu. Všetci majú veľký symbol anonomity." -- úryvok z knihy Nicholas Roerich: Žiariaca Šambala Shambala, posvätné miesto v púšti Gobi, podľa tradície spojené s rôznymi miestami zemegule, ale najmä s Akkakorom mestom niekde v Južnej Amerike. Či je to v Argentíne, alebo v Brazíli, ktovie. A možno je tu tých miest viac, veď Južná Amerika ako kontinet sa oddelila prvá od prakontinentu, sú tu rastliny, zvieratá, ktoré inde na svete nemajú obdobu. Podľa tradície v týchto mestách žije zvyšok ľudu starodávnej civilizácie, ktorá sa po veľkej katastrofe na svojom ostrove, musela evakuovať do rôznych oblastí iných kontinentov. Majú veľké vedomosti o Vesmíre, Zemi, ale nechcú veľmi zasahovať do vývoja nás neskôr zrodených. Len niekedy, keď situácia vo svete hrozí zánikom Zeme, alebo keď ľudia nevedia ako ďalej, objavujú sa vyslanci zo Shambaly. Väčšinou pracujú tajne, sú to vedci, hudobníci, literáti, politici, diplomati... Svojím konaním (v našich očiach niekedy veľmi, veľmi zlým) zmenia beh udalostí, prinútiac tak ľudstvo rozhodnúť sa, ako ďalej. Do Shambaly, ako aj do ostatných podobných miest, možno prísť len na pozvanie - ak ho nemáte, môžete ho hľadať, nenájdete. Shambala, pre niektorých je fyzická, pre niektorých je duchovná, ale sú mnohí, čo vedia, že ako vo fyzickej, tak v duchovnej oblasti existuje. A až sa nám podarí spoznať a pochopiť obidve stránky mesta, až potom ho môžeme naozaj nájsť.

Ako ten čas letí

Zase prešlo niekoľko rokov. Moje mačičky sa nakoniec dohodli a celkom slušne spolu nažívajú. Síce sem tam sa pobijú ,ale potom sa zase pooblizujú a je svätý pokoj.Zistila som, že nemajú radi wiskas ,kitekat ,frieskies , teda masovú stravu, granule zjedia. Majú radi ale clever, felix a dein bestes. Našťastie tieto sú relatívne lacné ,lebo trikolorka je dosť pažravá . Obidve sú čipované, aj keď nemuseli byť, veď nechodia vonku. No ale ľudská závisť je zlá , tak som ich pre istoru dala čipovať. Nakoniec vysvitlo, že to bol zase len spôsob ako niekto prišiel k peniazom. Človek si už zvykne. Nechodím s nimi často k zverolekárovi, ale občas zaskočím. Nech sa na nich pozrie. Minulúý jeseň moja Mokoš mala zápal močových ciest. Našťastie zabrali antibiotiká. Ale urologický čaj som do nej nedokázala dostať ani násilím . No a od začiatku tohto roka zase Cica Mica  mala ranky na koži,na krku a na hlávke , dve sa už zahojili ,dúfam že si ich zase nerozškrabe , ešte jedna sa hojí, ale pomaly. Nevedeli prísť na to ani zverolekári čo to je. Nemenila som im ani stravu ani podstielku . Nakoniec sa konštatovalo ,asi sa prejedla jedného druhu žrádla .... uvidíme, začala som jej striedať obľúbené  jedlá . Cica mica si ale nevšíma, že na sebe niečo má, a keď som ju natieram najprv masťou masťou ,tak je skôr netrpezlivá , že nemôže utekať´a skákať, ale musí stáť na jednom mieste.
Neveľmi sa môžem od nich hýbať :) zatiaľ som bola len raz preč raz cez noc a druhý krát som spala dve noci mimo domova. Je dosť ťažké nájsť niekoho komu verím a aj má čas prísť kŕmiť mačičky. Vlastne ide skôr o ten čas nakŕmiť :)
Je zaujímavé , že stále sú neďaleko mňa, akoby mi chceli zabrániť aby som im ušla. Či cez deň či v noci, obidve majú na mne pekný výhľad :) No a v noci, je dokonca Cica Mica tesne pri mne, zo začiatku spala na mne, teraz už  spí vedľa mňa na prikrývke, ale musí spať tesne vedľa mňa.

Myslím si, že zvieratká a to všetky zvieratká žijú s nami a okolo nás aby nás učili. Trpezlivosti, súcitu, radosti zo života , vytrvalosti ....

Prešli dni,týždne....

Po dlhom čase sa znova objavujem. Moja mačička už vyrástla, je z nej vážená dáma.

 a dostali sme podnájomníčku, malú trikolorku. plnú energie a nezbedníctva. Máš kľudný život sa zmenil.

Asi pre rokom a pol som počula plakať mačku pred dverami. nedalo mi to. otvorila som a do nášho života vstúpilo ustavične pradúce mača . samozrejme akoby len nedávno odišlo a teraz sa vrátilo domov. 

Mokoš s tým nesúhlasila. Šesť rokov bola paňou v priestore a teraz toto. Tri týždne nejedla a s pod postele snáď vyliezla len keď som spala. Nerozprávala sa so mnou a prvýkrát za tých šesť rokov sa na mňa zahnala pazúrmi a vrčala. Čo s tým? Trikolorku nevyženie keď už došla, ale ako udobriť Mokošku? 

Našťastie po troch týždňoch si to ako tak urovnali medzi sebou. Aj keď som ešte počula dosť vrčania, lebo trikolorka sa chcela hrať a Mokoš chcela kľud :) ale nakoniec sa to krásne usporiadalo. Mokoš ju už trpne znáša,ale čo ja? toľko energie čo v sebe má to mača by snáď by poháňalo aj parný stroj. Už sa trolilinku uspokojila, ale fakt len trochu ..... behá ,skáče, lezie po záclonách , používa záclonovú šnúru ako hrazdu. Zdiaľka skáče na záclonu ....
Čo nie je zamknuté na klúč to otvorí . všade vlezie, všetko prehrabe. a čo je najhoršie často ciká na nevhodné miesto. no snáď sa umúdri časom.
priznám sa niekedy zúrim, doslova vrieskam/ to som už nerobila roky :D/ ale už by som si nevedela predstaviť život bez týchto dvoch mačičiek....